Bolo to 250 kilometrov stresu, povedal Vinokurov.

Keď ho vlani vynášali z lesa a noha mu plandala len na koži, málokto veril, že by sa vtedy tridsaťsedemročný cyklista ešte niekedy vrátil do pretekárskeho pelotónu. Alexander Vinokurov ale dokázal viac než to. Skoro presne o rok neskôr uchvátil olympijské zlato. “Teraz už môžem skončiť,” jasá kazašský veterán.

“Keď som k tomu miestu dochádzal, videl som Vinovo koleso visieť na strome,” popisoval pred rokom Roman Kreuziger strašidelnú príhodu z Tour de France. “Vedel som, že je zle. Nohou padol na kameň …”
Vinokurov by sa bez cudzej pomoci nikdy späť na ceste nevyškrábal, bezvládne nohu ťahal za sebou. Stehenná kosť mal prelomeniu na dve polky.
“Koniec,” mysleli si vtedy tímoví kolegovia, fanúšikovia aj on sám. Zotavenie z takého zranenia predsa trvá niekoľko mesiacov, navyše v tom veku … Do formy sa už nedostane, prorokovali mu.

Lenže Vino, ako sa mu v cyklistickom svete prezývajú, zase na to koleso sadol. Bolo mu 38 rokov, v kosti zapustenou kovovú doštičku, keď po dlhej a bolestivej rekonvalescencii začal znovu pretekať, aby viedol svoju formáciu Astana. Údajne kvôli bodom do svetového rebríčka, zrejme ho ale tiež motivovali vnútorné boje v tíme.
“Po toľkých nehodách bol návrat k cyklistike náročný. Stále som veril v nejaký dobrý výsledok a rodina ma celý čas podporovala,” vysvetľoval. “Aby som bol ale úprimný, po tohtoročnej Tour som na tom nebol dobre, a neveril som, že v Londýne môžem uspieť.”

Preteky s hromadným štartom sa však už od úvodu vyvíjal tak nečakane a divoko, že sa otvorila medailové šance skoro pre každého.
Nielen pre spurtery a superfavorita Cavendishu tlačeného britským “výberom snov”, ako ho pretekári premenovali, ale napríklad aj pre rýdze vrchaře.
“Moje deti mi vraveli: Oci, privezie medailu! Tak som im snáď dal pekný darček,” vyhlásil šťastný Vinokurov chvíľu potom, čo na londýnskom bulváru The Mall prešiel cieľovou bránou s piatimi kruhmi ako šampión.

“Bolo to 250 kilometrov stresu. Stále som čakal na okamih, kedy zaútočiť. V poslednom kole u Box Hill nebolo tempo príliš vysoké, takže keď som uvidel Španielmi Sáncheza a Valverdeho, išiel som s nimi,” popisoval, ako sa z jeho pohľadu vyvíjal najdlhšia olympijský závod histórie.
Britský vláčik na útok nereagoval, Nemci so svojím rýchlikom Greipelem taky zostali zarazenie. Chyba, Vinokurov a spol. znovu uvideli až v cieli.
“Chýbali im vysielačky,” všimol si Kazach, že sa súperovi nevyrovnali so zákazom rádiového spojenia. “Briti sa stále len starali o Cavendishu a nemali vysielačky, vďaka ktorým by zareagovali.”
V samotnom závere potom zopakoval svoj starý trik, ktorý mu priniesol už nejeden úspech. A vyšiel opäť dokonale.
Nečakal na zradný spurt, šesť kilometrov pred cieľom sa spolu s Kolumbijčanov Uránom odtrhol vedúci skupine, v ktorej šľapalo cez tridsať súperov, a mladého Juhoameričania potom na cieľovej rovinke s prehľadom odpáral.
“Dá sa povedať, že všetko v živote má dve strany. Nemám slov, prisahám,” oddychoval po dojazde. “Teraz už si viem predstaviť, že skončím.”